Choď na obsah Choď na menu
 


Jazdecké disciplíny

13. 2. 2013

Westernwestern.jpg

     Westernový jazdecký štýl sa k nám dostal zo Spojených štátov amerických, kde takto jazdili kovboji pri práci s dobytkom. Je to veľmi príjemný jazdecký štýl. Španielsky vplyv prežíva v zručnostiach westernových jazdcov, vyplývajúcich z praktických potrieb chovu dobytka na rančoch, ktorých bol realitou westernovej školy jazdeckého umenia. Kone: Väčšinu koní, ktoré sa v minulosti používali, tvorili mustangy pochádzajúce z pôvodných španielskych koní. Boli malé, ale húževnaté, vyvážené a pružné. Krotili ich tzv. bronco-busters (krotitelia koní), a to dosť narýchlo s dobytkom. Nadobudli obratnosť, ktorá presahuje pochopenie a schopnosti väčšiny európskych cvičiteľov. Pred menej spoľahlivými kobylami dávali prednosť valachom. Elitou remudy, stáda skrotených koní, ktoré chovali na ranči, boli tzv. "cutting horse", kôň, ktorý dokázal oddeliť označené zviera od stáda. Cenili sa tiež dobré "roping goreses" (rope-zviazať povrazom alebo lanom). Pomocou minimálnych signálov dokázali s jazdcom zaujať najvýhodnejšiu polohu pre hodenie lasa. Potom sa zapreli proti bojujúcemu zvieraťu (pri napnutom lase) dokonca aj keď jazdec zostúpil z koňa. Tieto kone pracovali takmer inštinktívne a úroveň ich výcviku bola neuveriteľná. Rodeá: Súčasné dobytkárstvo už nepotrebuje kovboja a jeho osobitné zručnosti. Toto umenie však stále prežíva na populárnych rodeách, kde sa uskutočňujú súťaže založené na úkonoch, ktoré boli kedysi bežnou súčasťou života kovbojov. Typickým disciplínami na týchto pretekoch sú chytanie teliat a býčkov do lasa, súťaže v oddeľovaní zvierat od stáda, preteky vozov, naháňanie býkov, krotenie a preteky okolo suda. Rodeo začalo ako neformálna súťaž medzi kovbojmi, keď zohnali dohromady stáda a vyvinula sa z neho hlavná atrakcia verejných trhov. Prvé rodeo, kde sa platilo vstupné, sa konalo roku 1888 v Prescotte v štáte Arizona. Dnes sú ródeoví jazdci profesionáli, ktorí chodia z jedného podujatia na druhé, podobne ako exhibiční skokani. Rodeá, ktoré sa konajú takmer na celom západe Spojených štátov a v Kanade, priťahujú široké publikum nadšencov. V týchto oblastiach je veľmi obľúbené aj prispôsobené westernové oblečenie.Westernových disciplín je dnes mnoho a podrobnejšie sa im možno povenujem neskôr, alebo si prečítajte na: http://www.rancgalanta.sk/sk/western-show/westernove-jazdenie

 

  Militarymilitary.jpg

      Jazdec i kôň absolvujú trojdňové súťaže. Je to drezúrna súťaž, terénna jazda a skokové súťaže. Súťaže všestrannej spôsobilosti preverujú zručnosť jazdcov, schopnosti a poslušnosť koní. Trojdňová súťaž: Prvá olympijská trojdňová súťaž bola určená len pre vojenských jazdcov. Konala sa na hrách v Stockholme roku 1912 a vyhrala ju hostiteľská krajina. Civilným jazdcom povolili súťažiť po 2. svetovej vojne a odvtedy sa tento šport začal prudko rozvíjať. Najdôležitejším faktorom, ktorý podporil rozvoj military ako športu, bolo zriadenie pretekov na pozemku vojvodu z Beaufortu v Gloucestershire roku 1949, tzv. "Bedminton horse trials" Skúšky všestrannej spôsobilosti sú založené na hodnotení napredovania koňa, začínajú sa jednodňovými súťažami pre nováčikov, kulminujú kompletnou trojdňovú súťažou a kone sú známkované podľa záznamov o výkone. Fázy: V trojdňovej súťaži sa prvý deň koná drezúrna časť. Druhý deň prebieha fáza, zameraná na rýchlosť a vytrvalosť, dĺžka trasy prestavuje 25 km. Táto fáza je stredobodom súťaže. Začína úsekom tratí, ktoré vedú k dráhe steeplechese. Potom opäť pokračujú úseky, ktorými sa jazdec dostáva k úseku cross-country, čiže tzv. krajinnej jazdy. Dráha steeplechase je dlhá 3,2 km. Cross-country meria 7,2 km a obsahuje 32 prekážok. Mnohé prekážky sú kombinované, takže kôň musí v skutočnosti absolvovať viac ako 32 skokov. Celá dráha predstavuje asi jeden a pol námahu. Posledný deň súťaže je veterinárna prehliadka a skoková skúška - parkúr, ktorá ukáže, či je kôň "pripravený pre ďalšiu službu"

 

Drezúrafavio-drezura.jpg

     Slovo pochádza z francúzskeho slovesa dresser, ktoré v konskom kontexte znamená výcvik jazdeckého alebo ťažného koňa. V súčasnosti sa význam slova vzťahuje aj na drezúrny šport, ktorý je vysoko organizovanou disciplínou. Drezúrna skúška, prvá fáza súťaže všestrannej spôsobilosti má ukázať, či je kôň vo vrcholovej kondícii poslušný a podriadený svojmu jazdcovi. Športová drezúra: Predchodcami súťažných drezúrnych úloh boli skúšky pre najlepšie vycvičené vojenské kone, ktoré sa robili v európskych vojenských školách v 19. storočí. Tieto individuálne úlohy boli prvý raz súčasťou olympijských hier roku 1912 a drezúrne súťaže družstiev boli zvedené na olympijských hrách v Amsterdame roku 1928. Cviky vysokej školy - pasáž a piaf - boli prvýkrát zahrnuté do olympijských úloh roku 1932 v Los Angeles. Piruety v cvale boli prvý raz predvedené na olympijských hrách v Berlíne roku 1936. Drezúrne skúšky a súťaže: Drezúrne úlohy nižšieho stupňa sa robia na drezúrnom obdĺžniku s rozmermi 60x20 m. Okrem 4 medzinárodných súťaží - Ceny svätého Juraja, Intermediaire 1 a Intermediaire 2 (u nás sa označuje tento stupeň ako MS) a Grand Prix sa koná ešte čoraz obľúbenejší Kur lebo úloha vo voľnom štýle. Skúška sa často jazdí podľa hudby a prináša do športu niečo z umenia. Každá časť obsiahnutá v úlohe sa známkuje podľa stupnice označujúcej štandard: 10 výborný,9 - veľmi dobrý, 8 - dobrý, 7 - dosť dobrý, 6 - uspokojivý, 5 - dostatočný, 4 - nedostatočný, 3 - dosť zlý, 2 - zlý, 1 - veľmi zlý, 0 - cvik neurobil.

 

  Dostihydostihy.jpg

      Dostihový šport si obľúbili ľudia na celom svete. A pre džokejov a kone sú dostihy ešte vzrušujúcejším zážitkom. Existujú tri druhy a to: rovinové dostihy, prekážkové dostihy a steeplechase. Rovinové dostihy sú veľmi rýchle a nemajú nijaké skoky, steeplechase je zasa dlhý prekážkový dostih s mohutnými prútenkami alebo inými prekážkami. Klasické dostihy: Prvá skupina zahrňuje klasické dostihy pre trojročné kone. Patria k nim Derby a Oaks, ktoré sa konajú v Epsome, 2000 Guineas, zodpovedajúci závod pre kobyly 1000 Guineas v Newmarkete a dostihy St. Leger v Doncastri. Derby (prvý raz sa bežalo roku 1870), 2000 Guineas (1809) a St. Leger (1776) predstavujú vytúženú "Triple Crown" (Trojkoruna). Je to najvyššie vyznamenanie turfu a od roku 1853, keď sa začalo udeľovať, ho získalo len dvanásť koní. Steeplechase: Prekážkové dostihy v menšom rozsahu organizujú v Európe a Amerike, ale ich domov je v Británii a v Írsku, kde sú mimoriadne populárne. Prvé zaznamenané preteky, podľa ktorých tento šport dostal aj meno, sa konali v Írsku, keď páni O´Callaghan a Blake pretekali na svojich hunteroch od kostola v Buttevante ku kostolu v St. Leger - od veže k veži (steeple je po angl. veža a steeplechase znamená hon k veži) Najslávnejší z anglických prekážkových dostihov je Grand Natona l, Veľká liverpoolska steeplechase, ktorá sa koná od roku 1837 vždy v apríli na predmestí Liverpoolu v Aintree. Na dráhe je 30 prekážok a medzi prekážkovými dostihmi predstavuje unikát. Jednako sa za stredisko steeplechase všeobecne považuje Cheltenham a jeho Zlatý pohár klenotom v korune britských prekážkových dostihov. Veľkým dostihom na európskom kontinente je Veľká pardubická steeplechase. Dráha je podobná cross-country a sú na nej mnohé prírodné prekážky. Najznámejšie prekážkové dostihy v USA sú Maryland Hunt Cup, dostihy, ktoré sa bežia v otvorenej krajine. Dostihy klusákov: Čo sa týka obľúbenosti klusáckych dostihov, na prvom mieste na svete sú Spojené štáty. Do 30 miliónov divákov navštevuje večerné preteky pri umelom osvetlení na klusáckych dráhach Meadowlands v Nex Jersey, Roosevelt na Long Islande a Red Mile v Lexivgtone. Väčšinou sú to dostihy mimochodníkov, ktoré majú laterálne chody, ale konajú sa tiež dostihy pre bežné klusáky, Trať je obvykle dlhá 1,6 km a časy pod 1,54 min. nie sú ničím nezvyčajným.

 

Parkúrparkur.jpg

     Parkúr je skúškou jazdcových schopností a spôsobilosti jazdeckých koní. Dráha na kolbiskku pozostáva z rôznych druhov prekážok. Niektoré z nich sú dvojskoky alebo trojskoky a býva tam aj vodná priekopa. Cieľom jazdca je zaskákať čisto a bezchybne celý parkúr v čo najkratšom čase. Na niektorých parkúrových súťažiach sú aj terénne prekážky. Olympijské hry: Roku 1900 sa skokové súťaže konali ako súčasť olympijských hier v Paríži. Boli to tri súťaže: "skákanie o cenu" na čas v ktorom zvíťazil Haegeman z Belgicka, skok do diaľky, ktorý vyhral jeho krajan van Langendonk a skok do výšky, v ktorom zvíťazil Gardieres z Francúzska, ktorý hladko preskočil 1,84 m. Ďalším podnetom pre tento šport bolo slávnostné otvorenie Medzinárodnej výstavy koní v Olympii v Londýne roku 1907. Bolo to nádherné divadlo, ktoré sa stalo oporou športu v rokoch medzi dvoma svetovými vojnami. Konali sa tu aj prvé súťaže o Pohár národov. Vývoj pravidiel: Vývoj pravidiel potreboval určitý čas. Spočiatku boli veľmi zložité. V britských a amerických pravidlách sa pokutovalo zhodenie latky, ktorá bola umiestnená na vrchole prekážky. Systém komplikovalo rozlišovanie medzi tým, či bola latka zhodená prednými alebo zadnými nohami. Čas potrebný na prekonanie parkúru sa nepokladal za dôležitý a posudzovanie bolo nepresné. Po 2. svetovej vojne však boli pravidlá sformulované na medzinárodnom základe. Čas sa stal nedeliteľnou súčasťou hodnotenia a prispel aj k napätiu pri súťaži. Zrozumiteľnosť nových pravidiel uľahčila sledovanie súťaže, a tak umožnila aj divákovi väčšiu účasť. Dnešné parkúry, ktoré sú previerkou schopností jazdca i koňa, sa stavajú s veľkou presnosťou a umením. K niektorým základným faktorom, ktoré sa pri budovaní parkúrov berú do úvahy, patria: veľkosť a typ postavených prekážok, počet cvalových skokov v kombináciách prekážok a čas potrebný na prekonanie parkúru.

 

  Enduranceendurance_04_4.jpg

      Vytrvalostné jazdenie – (angl. endurance), nie je o vychádzkach v prírode. Je to športová disciplína, ktorá vyžaduje veľmi veľa času, potu a driny. Aby bol kôň schopný prekonávať dlhé trate bez ujmy na zdraví vyžaduje pravidelne a intenzívne trénovať 2 až 3 roky. Predovšetkým kosti, kĺby a šľachy potrebujú určitý čas k tomu, aby boli schopné odolávať zvýšenej záťaži. Každý kôň je schopný prekonávať desiatky kilometrov no ani jeden sa nestal maratóncom za jednu noc. Tréning vytrvalostného koňa si vyžaduje pravidelný a seriózny prístup čo zaručí možnosť dlhodobého využitia koňa v tejto disciplíne. V opačnom prípade je riziko zranenia vysoké. Ako často a ako najefektívnejšie trénovať záleží od viacerých faktorov. Typ koňa, jeho vek, skúsenosti, terén v ktorom trénuje atď.. Tréning musí byť prispôsobený individuálne konkrétnemu koňovi. To čo vyhovuje jednému nemusí byť úspešné pri inom koňovi. Každý kôň má v sebe určitý potenciál je len na nás aby sme z neho vyťažili čo najviac. Typ koňa – Dôležitejšie ako pôvod a exteriér sú zdravé nohy a kopytá. Najvhodnejším typom je kôň dobre znášajúci vysoké teploty, nenáročný, vytrvalý, temperamentný atlét, s nízkou tepovou frekvenciou s rovnomerne vyváženým telom s výškou cca 155cm.Napr.: arabský plnokrvník, u nás obľúbený shagya arab, angloarab, trakén, achalekinsky kôň, kabardinsky kôň, anglický plnokrvník.... Vek koňa – S vytrvalostnými pretekmi môžeme začať s koňom v štyroch rokoch na trate dlhé okolo 40-45km.. Na trať dlhšiu ako 60km sa môžete pripraviť s koňom šesťročným a starším. Najlepšie výsledky dosahuje kôň vo veku 8-16 rokov. Tep, dych a telesná teplota sú hodnoty, ktoré nám pomáhajú pri kontrole trénovanosti koňa pri záťaži tieto hodnoty stúpajú. Pri záťaži stúpa tep až na 200t/min, optimálny tep v tréningovej záťaži je okolo 130tepov/min. Priemerná tepová frekvencia je u koňa 36-48 tepov za minútu, dychová 8-16 a normálna telesná teplota 37,5-38,2 stupňa Celzia. Počas pretekov sa sledujú a pri veterinárnych kontrolách nesmú tieto hodnoty presiahnuť stanovené maximum. Vyššie hodnoty ako 64t/min vedú k diskvalifikácii. Poznať tepovú frekvenciu koňa nám môže skvalitniť tréningové metódy. Obľúbenou pomôckou sú elektronické merače tepov, no relatívne najpresnejším meradlom zostáva stále fonendoskop.

 

Voltížvoltiz.jpg

     Voltíž je akrobatické a gymnastické cvičenie vykonávané na cválajúcom koni, niekedy zľahčene nazývané tiež „tanec na koni“. Kôň je vedený lonžérom a pohybuje sa na 12-15 metrovom kruhu, súťažiaci v tejto jazdeckej disciplíne sa nazýva voltižér. Pozornosť sa pri voltíži sústreďuje na telesné schopnosti voltižéra ako je koordinácia, rovnováha, pohyblivosť, švihová a podporná sila a taktiež sa doraz kladie aj na vytvorenie rovnováhy a vybudovanie dôvery s voltížnym koňom. Voltíž patrí k najstarším druhom športu. Podľa jedných zdrojov siahajú korene voltížneho jazdenia až do rímskych čias, keď program každoročných starorímskych hier pozostával zo záprahov, dostihov a z akrobatického cvičenia na cválajúcom koni. Iné pramene uvádzajú, že už v antickej Kréte ľudia predvádzali akrobatické až tanečné pohyby na cválajúcich koňoch, z obidvoch zdrojov vyplýva, že sa tomuto športu ľudia venujú už vyše 2000 rokov. Vo voltíži sa konajú nasledujúce druhy súťaží: * súťaž jednotlivcov * súťaž dvojíc * súťaž skupín Voltížne kone musia tiež spĺňať predpísané kritériá. Kôň na medzinárodných pretekoch musí mať aspoň 7 rokov, na národných pretekoch aspoň 5 rokov. Všetky zostavy vo všetkých kolách musia byť prevedené na jednom koni a s jedným lonžérom. Kôň môže v jednom súťažnom dni štartovať najviac s jednou skupinou a dvoma jednotlivcami. Súťaž pozostáva z povinnej zostavy a z voľnej zostavy. Zostavu možno odcvičiť v cvale alebo kroku, čo využívajú najmä začínajúci voltižéri. Zostava odcvičená v kroku sa hodnotí polovične oproti zostave v cvale. Na koni môžu byť najviac traja voltižéri v kontakte s koňom musia byť aspoň dvaja voltižéri. Cviky odcvičené bez splnenia tejto podmienky sa nehodnotia. Hodnotenie rozhodcov za povinnú zostavu je známkami od 0-10, pričom 0 znamená nevykonanie cviku a 10 je výborne. Voltíž sa okrem súťažných foriem využíva aj ako terapeutické jazdenie, ktoré napomáha deťom aj dospelým pri rôznych telesných ale aj duševných postihoch.

 

Záprahy - Vozatajstvovozatajske_zavody_2010.jpg

      Preteky vozov: Počas obdobia trvajúceho 150 rokov boli preteky vozov v starovekom Grécku národným športom. Prvé olympijské preteky boli súčasťou 25. olympiády roku 408 p.n.l. Preteky vozov boli obľúbeným diváckym športom v rímskej aréne. Zúčastňovali sa ich štyri skupiny vozov - zelená, červená, modrá a biela. Každá skupina bola podporovaná istou politickou klikou. Bol to vhodný bezpečnostný ventil pre odbojný ľud ktorý by sa inak mohol vzbúriť. Vedenie záprahu ako šport: Príťažlivosť jazdenia so záprahom pretrvávala aj po 2. sv. vojne, hoci doprava spôsobila, že cesty sa stali pre konské povozy nevhodné. Na výstavách sa organizovali vystúpenia záprahov, preteky záprahov a umenie vedenia záprahu, ktoré bolo kedysi zručnosťou, začali uznávať na celom svete hlavne vďaka princovi Filipovi. Ako prezident FEI (mezinárodná jazdecká federácia) mal dohľad nad pretekmi záprahov v Aachene roku 1968 a na jeho podnet sa uskutočnili prvé medzinárodné preteky záprahov roku 1970. Súťažiaci na medzinárodných pretekoch musia absolvovať 3 hlavné skúšky a to: Časť A: Drezúra Čast B: Maratón Časť C: Prekážková dráha účelom drezúrnej úlohy, skúšky A, je posúdiť kľud, pravidelnosť chodov, súlad, kmih, plynulosť, ľahkosť a uvoľnenosť pohybu a správnu ohybnosť koní pri pohybe. Hodnotí sa taktiež štýl, presnosť a celkový vplyv súťažiacich na kone, úbor súťažiacich, stav postrojov a kočiarov a kompletné predvedenie záprahov. Pri skúške B – maratón – je cieľom preveriť kondíciu, vytrvalosť a trénovanosť koní a zručnosť, zmysel pre tempo a jazdecké umenie súťažiaceho. Posledná skúška C – prekážková jazda – ma za cieľ overiť spôsobilosť, poslušnosť a obratnosť koní po maratóne a zručnosť a jazdecké majstrovstvo súťažiacich. Pri všetkých troch skúškach platia prísne pravidlá ohľadom všetkých použitých postrojov, kočov – presné technické parametre sú stanovené v jednotlivých skúškach aj na váhu kočov, počet kolies, šírka, rozchod kolies a hmotnosť, typ pneumatik. Taktiež je v pravidlách stanovené aké podkutie môžu mať kone a vekové obmedzenie spôsobilosti na súťaže je pre domáce súťaže dosiahnutý vek 4 rokoch a pre medzinárodné súťaže typu CAI musia mať koníky minimálne 5 rokov, pre majstrovské súťaže a súťaže CAIO minimálny vek štartujúcich koní je 6 rokov. V jednotlivých kategóriách je predpísaný aj počet osôb na koči, vo všetkých kategóriách je to minimálne jeden súťažiaci a jeden spolujazdec, pri štvorzáprahoch až 2ja spolujazdci. Kone musia počas jedných pretekov absolvovať až 5 veterinárnych prehliadok alebo inšpekcií, z čoho minimálne 3 sú povinné (na medzinárodných pretekoch všetky). Prvá je hnď po príchode na miesto konania pretekov, kde sa kontroluje hlavne identita prihlásených koní. Druhá prehliadka sa zvyčajne uskutočňuje pred štartom prvej súťaže A, ďalšia v priebehu súťaže B – maratónu na kontrolnom bode, nasleduje kontrola po skončení maratónu a posledná je prehliadka pred začiatkom tretej súťaže C. Pri ktorejkoľvek kontrole je veterinárny lekár oprávnený koňa z pretekov vylúčiť, v prípade ak jeho zdravotný stav nie je 100%ný.

 

 Lovlov.jpg

      Mnohí ľudia holdujú loveckému športu preto, lebo si obľúbiáli jazdu v prírode. Odporocovia poľovačiek na zvieratá sa radšej venujú "stopárskemu lovu". Na takom love sa vyznačí pachom trasa a lovci i psi potom podľa pachu stopujú. Hon na líšku: V Británii sa organizované hony konali od dobytia krajiny Normanmi, ich korene siahajú k la vénerie francaise, keď bol tradičnou korisťou jeleň, medveď a neskôr zajac. Na líšku sa začalo v Anglicku poľovať až koncom 17. storočia. Hony boli spočiatku malé, psov šľachtili hlavne kvôli schopnosti "vystaviť" zver a zachytiť stopu. Bolo tu málo príležitostí na skákanie. Koncom 18. storočia sa však veľa zmenilo. Krajinu začali prehradzovať plotmi a psov i kone šľachtili stále viac na rýchlosť. Prejavovalo sa to hlavne na tých koňoch, u ktorých začal prevládať vplyv plnokrvníka. Za zlatý vek honov na líšku sa všeobecne považuje obdobie od roku 1820 do roku 1890. Veľké statky boli stále nedotknuté. Neboli autá a vidiecku krajinu nepretínali žiadne cesty. Výfukové plyny nenarúšali stopu a umelé hnojivá boli ešte neznáme. Súčasný šport: Hony prežili dve svetové vojny a v súčasnosti tento šport pestujú tisíce mužov a žien. Nikde sa hony neorganizujú v takej miere ako v Británii. Tento šport je určitým spôsobom ešte stále baštou britského jazdectva, pretože poskytuje vynikajúcu produkciu kvalitných športových koní. Pony klub zakladá svoje pobočky v grófstvach, kde sú poľovnícke revíry a každý revír organizuje výročný cezpoľný dostih ktorý je oporou pre profesionálny dostihový šport. V Amerike nie sú cezpoľné dostihy také zaužívané, ale hony sú populárne a veľmi a veľmi sa riadia podľa britského vzoru. Prvý kolonisti vo Virgínii, Marylande a Pennsylvánii začali pestovať tento šport približne v tom čase, keď sa formoval do svojej modernej podoby v Británii. Thomas, šiesty lord Fairfax, bol prvým majiteľom loveckej svorky vo Virgínii roku 1747 a Geoge Washington bol prvý americký master. Do Ameriky importovali červenú anglickú líšku, ale na mnohých miestach lovia s obľubou aj domácu sivú líšku. V západnej Amerike je vhodnou korisťou kojot.

 

  Pólopolo.jpg

      Rýchla a vzrušujúca hra. Hrajú ju na koňoch dve družstvá. Každé sa usiluje dať protivníkovi čo najviac gólov. Špeciálne vycvičené poníky môžu zastať, pustiť sa do cvalu, urobiť obrat alebo šprintovať. Pre poníky je pólo vyčerpávajúce, takže jazdci môžu počas jednej hry vystriedať niekoľko koní. Hokej na koni: Prvá hra sa uskutočnila v Británii, o ktorej existuje záznam, sa konala roku 1869, keď hrali dôstojníci 10. jazdeckého pluku v Aldershote gru popísanú ako "hokej na koni". Do Ameriky priniesol pólo novinový magnát James Gordon Bennet mladší broku 1878. Bol inšpirovaný návštevou v Hurlinghame, ktorú uskutočnil dva roky predtým. Američania sa so svojimi vynikajúco vycvičenými družstvami a koňmi rýchlo dopracovali d obdivuhodnému majstrovstvu. Angloamerický turnaj Westchester Trophy sa prvý raz hral roku 1866 s družstvami, zredukovanými na 4 hráčov na každej strane. Američania nezískali túto trofej až do roku 1909, ale potom sa ukázali ako neporaziteľní. Pravidlá: Pólové poníky môžu byť ľubovoľne vysoké. Družstvo pozostáva zo 4 hráčov a okrem toho sú tu ešte dvaja rozhodcovia na koňoch. Ihrisko meria 275 x 180 m. Je vyznačené stredovou čiarou a pokutovými čiarami vo vzdialenosti 27,36 a 108 m od každej zadnej čiary. Cieľom hry je trafiť drevenú guľu do bránky označenej bránkovými tyčami vysokými 3 m a vzdialenými od seba 7,3 m. Hráči na koňoch sa pritom pohybujú plnou rýchlosťou. PO zaznamenaní gólu si družstvá menia strany. Hráči sú handicapovaní podľa zručnosti. O pólo s vysokým skóre sa jedná vtedy, keď je celkový handicap družstva asi 19 gólov, stredné skóre predstavuje 15 až 18 gólov. Zápas je rozdelený na 7 a pol minútové úseky, tzv. "chukkas". Zápasy s vysokým skóre mávajú 5 alebo 7 úsekov, zápasy s nižším skóre 4 úseky. Poníky sa po každom úseku menia a žiadny pony nehrá na viac ako 2 úsekoch. Trestné body sa dávajú za také fauly ako je nebezpečné skríženie dráhy hráča a narazenie. Je však povolené vytlačiť súpera na kraj alebo háknuť jeho pálku.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.